S manducou vlastne chodíme vždy a všade, pretože radi chodíme na túry a výšlapy a naozaj som ešte nevidela lepšie nosítko!

Raz sme si tak vykračovali na zámkovského chatu, keď tu zrazu leják z ničoho nič. Nuž utekali sme teda hore, lebo dole bolo už ďaleko. Nakoniec sme uviazli na chate a leják nepustil. Ibaže už bolo veľa hodín, malý už spapal všetko jedlo a dochádzali i plienky, tak sme sa rozhodli, že jednoducho ideme. Kúpili sme si pršiplášte (veľmi zaujmavým sposobom ich následne zničili, aby bola diera i pre malého v Manduce, a premýšľali nad tým prečo len sme si nekúpili k manduce aj bundu :)) a vybrali sme sa dolu. Cesta bola veľmi mokrá, dlhá a únavná a i boľavá pretože som sa pošmykla a rozbila si telefón, ale nakoniec sme stihli ešte poslednú lanovku a šup na hotel (našťastie sme mali hotel hneď pod lanovkou). Nuž malého sme dali do kočíka a šli sme na večeru – zmoknutí, s rozbitým telefónom, vyšťaveným dieťaťom a unavení, ale s úsmevom na tvári a ďalším príbehom z milovaných Tatier na perách 🙂

Priložená fotka (z nasledujúceho dňa po výšlape na Chopku) dokazuje, že sme sa nepoučili a tých príbehov bude určite ešte mnoho 😉

Příběh nám zaslala Kristína Belicová